Odkaz bojov ukrajinských nacionalistov v Slovenskom národnom povstaní

25. 8. 2017

Toho roku si pripomíname 70. výročie jednej z rozhodujúcich udalostí najnovších národných i štátnych československých dejín, ozbrojeného protifašistického vystúpenia slovenského ľudu – Slovenské národné povstanie. V ňom bok po boku bojovali a umierali nielen Slováci a Česi, ale tiež Francúzi, Rusi, Ukrajinci, Poliaci, Maďari, Lotyši...príslušníci vyše 30 národov. Tento medzinárodný zväzok svojim spôsobom prispel k víťazstvu protihitlerovskej koalície a preto je SNP právom považované za jednu z najväčších demokratických tradícií celého Československa. Pre dnešok je nielen zdrojom pripomenutia si historických udalostí, ale tiež zamyslenia sa nad ich súvislosťami a vyvodenia z nich záverov pre súčasnosť. Jednou z takýchto otázok je účasť ukrajinských nacionalistov v potlačovaní SNP.

Ukrajinskí nacionalisti z doby SNP boli všeobecne nazývaní ako banderovci.. Toto označenie prvý krát použil taliansky časopis Národ na pochode dňa 15. 4. 1939, ktorý konštatoval ideový rozkol v Organizácii ukrajinských nacionalistov (OUN) na dve frakcie. Liberálne umiernení  veteráni, stúpenci Andreja Meľnyka  tvorili meľnykovskú frakciu (OUN-M, čelnými predstaviteľmi boli Meľnyk, Baranovskyj, Suško, Ctiborskyj) a mladí radikálni extrémisti, stúpenci Stepana Banderu, banderovskú frakciu (OUN-B, v čele s Banderom, Steckom, Šuchevyčom).

V podstate išlo o vyvrcholenie vnútorného mocenského boja, ktorého počiatky siahajú do obdobia konca I. svetovej vojny, keď desaťtisíce Ukrajincov rôznych sociálnych vrstiev, politických, nacionalistických smerov, hnutí a doktrín emigrovali do okolitých štátov, včítane Československa. A prvá ČSR k nim bola veľmi štedrá. Nielen morálne, ale najmä materiálne i finančne podporovala znovu vzkriesenie ukrajinského nacionalizmu. Len tak sa mohlo stať, že už od januára 1919 pracovala v Prahe diplomatická misia neexistujúcej Ukrajinskej ľudovej republiky so sídlom v budove ústavu pre hluchonemých na pražskom Smíchove. Pražská tlačiareň Legiografia vydávala nacionalistický časopis Budovanie národa (Rozbudova nacii), ktorý propagoval koncepciu „ukrajinskej rasy“, ukrajinskú geopolitiku a mesiášstvo (dejinné poslanie, predurčenosť Veľkej Ukrajiny nielen v Európe, ale v celom svete), tak podobné fašistickej ideológii. Vrcholovým orgánom ukrajinských nacionalistov bol Ukrajinský výbor v Československu, ktorý mal aj svoje vojenské organizácie. K najvýznamnejším patrili Légie ukrajinských nacionalistov (v Podebradoch vydávali časopis Deržavna nacia) a Všeruská národná povstalecká kozácka rada. 30. 8. 1920 vznikla v Prahe Ukrajinská vojenská organizácia (UVO), v čele ktorej bol bývalý plukovník cárskej armády Eugen Konovalec. Heslom organizácie bolo „Ukrajina Ukrajincom bez Rusov, Poliakov a Židov". Na I. kongrese OUN, ktorý sa konal vo februári 1929 vo Viedni, došlo k zjednoteniu Légií, UVO a Zväzu mládeže. Keď bol v roku 1938 zavraždený vodca OUN E. Konovalec, do čela organizácie sa dostal A. Meľnyk, ktorý pred svojim odchodom do emigrácie menoval svojim splnomocnencom na území Poľska S. Banderu. II. kongres OUN 27. 8. 1939 v Ríme potvrdil vo funkcii A. Meľnyka. To sa však nepáčilo „mladým radikálom“. Vo februári 1940 zvolali do Krakova vlastné valné zhromaždenie, ktoré zrušilo uznesenie II. kongresu OUN a do čela organizácie  zvolilo S. Banderu. Okrem iného, za cieľ si vytýčilo vytvoriť ukrajinský štát „Veľká Ukrajina“ a organizovať legálne i nelegálne vlastné ozbrojené sily. Straníckym pozdravom sa stalo „Sláva Ukrajine“. Spor medzi frakciou „M“ a „B“ nedokázal urovnať ani nemecký Abwehr. Preto prozreteľne smeroval obe skupiny na výbojné chodníčky.

Zdroje Ukrajinskej akadémie vied, ako aj ďalšie pramene potvrdzujú, že S. Bandera rokoval s vedúcimi predstaviteľmi nemeckej vojenské rozviedky o vytvorení ukrajinských ozbrojených jednotiek. 21. februára 1941 schválil náčelník Abwehru admirál Wilhelm Canaris vytvorenie Ukrajinského legionu pod nemeckým velením. Ako súčasť jednotky zvláštneho určenia Lehrregiment "Brandenburg" z.b.V. 800, vzniká prápor Nachtigall (nemecky Battalion Ukrainische Gruppe Nachtigall). Bol zostavený z ukrajinských dobrovoľníkov, ktorí podliehali príkazom Banderovho krídla OUN a orientovaný operačným smerom na Ľvov. A aby nezaostala ani frakcia „M“, bol vytvorený „Rolland Battalion“, pričom orientovaný smerom na Kyjev.

Nachtigallovci sa činili. Možno i preto velenie práporu Brandeburg dalo „prednosť“ banderovcom, aby ako prví vstúpili 29. júna 1941 do Ľvova. Následok bol otrasný. V meste došlo k „očiste“, pri ktorej bolo zavraždených cez 8 000 miestnych obyvateľov - Rusov, Poliakov, Židov a ukrajinských komunistov včítane žien a detí. Ako píše B. Chňoupek v knihe Banderovci (Praha, Futura 2015, s. 177), „Nebolo ulice, na ktorej by sa neváľali v krvi zohavené mŕtvoly. Na hlavnej triede nebolo pouličnej lampy, na ktorej by neviseli telá obesencov“. V terore a genocíde sa pokračovalo i v ďalších obciach. Násilie bolo uplatňované i voči volyňským Čechom, ktorí byli na Ukrajine jednou z národnostných menšín. Ukrajinskí nacionalisti vedení Banderom využili situácie a 30. júna 1941 vyhlásili vo Ľvove samostatný ukrajinský štát s premiérom Jaroslavom Stečkom. Reakcia nemeckého vedenia, ktoré bolo týmto krokom zaskočené, však nedala na seba dlho čakať. Ukrajinskí predstaviteľa (Bandera, Stečko, Stachiv) boli zatknutí a 19. septembra 1941 odvezení na výsluch do Berlína. Bandera proklamáciu o nezávislosti Ukrajiny neodvolal a preto bol uväznený v koncentračnom tábore  Sachsenhausen (bunker Zellenbau pre zvláštnych väzňov, cela č. 73 s rádiom, telefónom, novinami, príručnou knihovňou, denne mohol dostať mlieko, chlieb a cukor). Prápor Nachtigall bol na rozkaz W. Canarisa odvolaný z Ľvova a poslaný na front. Jednotka byla v novembri 1941 reorganizovaná na 201. policajný prápor (nemecky Schutzmannschaft Battalion 201) sčítajúci 650 vojakov a dôstojníkov. Prápory Rolland a Nachtigall boli presunuté na územie Nemecka a v marci 1942 zlúčené do protipartizánskeho útvaru pôsobiaceho v Bielorusku. Neskôr boli jednotky rozpustené. Väčšina mužstva a velenia sa pridali k vznikajúcej Ukrajinskej povstaleckej armáde (UPA), vznikla 14. októbra 1942, ako ozbrojená zložka OUN-B (frakcia S. Branderu). Jej príslušníci boli zjednodušene označovaní ako banderovci.

28. apríla 1943 zverejnil guvernér dištrikcie Halič generál Dr. Otto von Wächter myšlienku vytvoriť dobrovoľnícky vojenský útvar, divíziu zbraní SS určenú k nasadeniu na východnom fronte. Hlavným verbovacím strediskom bol Ľvov. Prvá fáza náboru dobrovoľníkov bola zahájená v júni 1943. Do vznikajúcej SS divízie Galizien (nemecky: SS-Schützendivision "Galizien", neskôr premenovaná na 14. SS-Freiwilligen-Division "Galizien") vstupovali tiež bývalí príslušníci práporov Nachtigall a Rolland. V tomto smere nemožno hovoriť o masovosti, ale o jednotlivcoch, pretože medzi ukrajinskými nacionalistami myšlienka nenašla požadovanú odozvu. Cez všetky náborové problémy, intenzívny výcvik regrútov (spočívajúci v drile a osobnom ponižovaní) pôvodná myšlienka slávila svoj úspech v prísahe, ktorá sa konala 22. februára 1944. Punc významnosti dodala návšteva divízie a reč Heinricha Luitpolda Himmlera dňa 17. mája 1944. Týmto sláva skončila a mašírovalo sa na font. Kvalitu už premenovanej „14. Waffen-Grenadier-Division der SS (galizische Nr.1)“ preverila Ľvovsko-sandomierská operácia, zahájená 1. ukrajinským frontom dňa 13. júla 1944 (trvala do 29. augusta 1944). Ukrajinskí nacionalisti v zostave skupiny Severná Ukrajina, 13. zboru, 4. tankovej armády dostali dňa 22. júla 1944 pri meste Brody poriadny výprask. Zbytky vojska (asi 1 500 mužov)  sa prebíjalo cez východné Slovensko do zberných stredísk Seredne a Liopnice medzi mestami Užgorod a Mukačevo, zbytky prichýlila UPA v Karpatoch. Útvar však bol rýchlo reorganizovaný a ako „14. Waffen-Grenadier-Division der SS (galizische Nr.1)“ zúčastnil sa bojov na Slovensku, v Juhoslávii a v Rakúsku pred tým, než bol premenovaný na Prvú divíziu Ukrajinskej ľudovej armády (nemecky: 1. Ukrainische Division der Ukrainischen National-Armee) a vzdal sa západným spojencom dňa 10. mája 1945.

Tento obsiahly historický exkurz bol nutný z toto dôvodu, aby vynikol fakt, že proti Slovenskému národnému povstaniu nebojovali  banderovci, ale (okrem iného) ukrajinskí nacionalisti začlení do fašistickej vojenskej organizačnej štruktúry. Boli to príslušníci 1. práporu granátnikov 14. divízie granátnikov SS (Galizien č.1), nemecky: Waffen-Grenadier-Regiment der SS 29 (galizisches Nr. 1), ktorí v takticko-operačnom priestore vyvíjali aktívnu činnosť  v súčinnosti s nemeckou bojovou skupinou Schill.

Cieľom tejto úvahy nie je podrobne analyzovať bojovú činnosti ukrajinských nacionalistov proti SNP. V literárnych prameňoch rôzneho druhu je podrobne zdokumentovaná a v pamätiach slovenského národa natrvalo uchovaná. V stručnosti len pripomeniem, že rozkaz fašistickým jednotkám k presunu do Bratislavy zo dňa 22. septembra 1944 bol promptne vykonaný. Pod velením podplukovníka Wildnera, bývalého dôstojníka slovenskej armády, už 29. septembra sa štáb usalašil v Zemianskych Kostoľanoch. Potom nasledoval pochod z Oslian do Píly, do blízkosti bojovej skupiny Schill. Skupiny dobyli Žarnovicu a spojili sa. Nato nasledovali boje s oddielmi ešte nekompletnej 2. paradesantnej brigády, boje o Svätý Kríž, Vyhne, Banskú Štiavnicu, Banskú Belú, Krupinu, Zvolen atď....víťazili a za sebou nechávali svojský odkaz – skazu a púšť.   

Bezpochyby hlavným odkazom i mementom pre súčasnosť je neodvrátiteľný fakt, že  ideovou platformou a základom praktík ukrajinského nacionalizmus bol (a v súčasnosti tiež je) fašizmus so všetkými jeho atribútmi. Predstavuje spleť idealizmu, iracionalizmu, rasizmu, antisemitizmu, militarizmu s autoritatívnym, vodcovským a silovým princípom v rámci mafiánsko-oligarchistického spoločenského prostredia. Dôkazom toho je nielen nosenie príslušníkmi divízie Galizien počas SNP fašistických uniforiem a označení, ale taktiež, čo „mali v hlave“, v čo verili a za čo bojovali.

Pri základnej charakteristike „odkazu“ je na mieste zdôrazniť dve skutočnosti. Za prvé, ukrajinský nacionalizmus sa historicky postupne vyvinul do súčasnej podoby. Už v prvopočiatku zahrňoval rusofóbiu, antisemitizmus i rasizmus. Spomínaná koncepcia „ukrajinskej rasy“ dokazovala odlišné antropologické rysy od slovanskej rasy a „vedecky“ dokazovala príbuznosť s nordickou rasou. Z toho bol vyvodzovaný záver prirodzenej nadradenosti Ukrajincov nad ostatnými Slovanmi a ich historického dejinného poslania. Nepopierateľným faktom je skutočnosť, že zrodenie uvedenej koncepcie bolo inšpirované myšlienkami talianskeho, nemeckého a československého fašizmu tej doby. Dôkazom toho je i aktivita Ing. Nikifora Horbaňuka, ukrajinského exulanta, podporovaného a žijúceho v prvej  ČSR (kde tiež získal titul „ing“). Všeobecne sú známe jeho styky s vodcom Národnej obce fašistickej, hnutia organizovaného podľa vzoru talianskeho fašizmu, generálom Radolom Gajdom a ich spoločné stretnutia v Železnom Brode. Medzi iným, R. Gajdaovi bol udelený titul „Knieža Podkarpatskej Rusi“. N. Horbaňuk bol riadiacim článkom špionážnej ukrajinskej siete v Československu, napojeným na W. Canarisa a M. Bormana. Politicky sa angažoval v UVO v rámci Ukrajinského slobodného kozáctva, orientovaného na Nemecko. Spolupracoval s československou políciou a nemeckou spravodajskou službou. Bol „otcom“ skutočnosti, že rasizmus sa transformoval so praxe ukrajinských nacionalistov.

„Otcovský“ odkaz prevzala jak meľnykovská frakcia (OUN-M), tak i banderovská (OUN-B), ale tiež príslušníci divízie Galizien. Charakteristickým je, že nemecké velenie samotným názvom divízie „Galizien“ chcelo zdôrazniť odkaz na rakúsko-uhorské cisárstvo, zabezpečiť árijských, výnimočne  nemecký vplyv a zabrániť nežiadúcemu očakávaniu (podľa všetkého súvisiaceho s činnosťou práporu Nachtigall a vyhláseniu samostatného štátu v júni 1941). V priebehu SNP, v činnosti divízie sa nie jedenkrát potvrdilo skĺbenie ideológie a praxe nacistického fašizmu a ukrajinského nacionalizmu. Určite i preto nemecké velenie nakoniec premenovalo divíziu dňa 12. 12. 1944  na 14. granátnickú divíziu SS (ukrajinskú č.1)  

Z historickej genézy ukrajinského nacionalizmu a jeho pôsobenia v období SNP vyplýva, že pri existencii určitých predpokladov a podmienok, môže „racionálny“ nacionalizmus prerásť do svojich krajných polôh, včítane neofašizmu. Príklady z prvej ČSR a tiež z obdobia SNP potvrdzujú, že kde je mu umožnené pôsobiť, kde je tolerovaný, spôsobujú celospoločenské problémy. Pompézne oslavy 70. výročia vzniku divízie Galizien, najmä vo Ľvove – v meste, kde zversky vyčíňali nachtigallovci, štátnou administratívou riadené zavádzanie kultu S. Bandery, uplatňovanie jeho nacionalistického odkazu a ďalšie „indikácie“ by mali byť vážnym varovaním. V dobe voľného toku informácií, a teraz i pohybu Ukrajincov v teritóriu Európskej únie, možno reálne predpokladať implantáciu ukrajinského nacionalizmu so všetkými jeho prejavmi  do iných štátov. Ak tieto subjekty budú benevolentné k prejavom súčasného ukrajinského nacionalizmu, ak mu vytvoria priaznivé podmienky pre jeho existovanie a bujnenie, nie je vylúčené, že budú musieť riešiť podobné destabilizujúce problémy, ktoré v súčasnosti riešia v súvislosti s „asimiláciou“ islamizmu do Európy.

Ďalším odkazom vyčíňania ukrajinských nacionalistov v SNP jen skutočnosť, že išlo o dobre organizované, predom pripravené, plánované a koordinované akcie, ale nie samotnými Ukrajincami. Tí vždy boli len vykonávateľmi, ozbrojenou hračkou v rukách vojny chtivých fanatikov. Nielen vznik ukrajinských nacionalistických vojenských štruktúr v prvej ČSR, ale tiež samotný vznik práporov Nachtigall, Rolland a divízie Galizien bol pripravovaný, riadený, hmotne a finančne podporovaný inými než Ukrajincami. Obdobne je tomu aj dnes. Súčasný prezident Ukrajiny Petro Olexijovyč Porošenko je síce čelným predstaviteľom ukrajinskej oligarchie, ale fakticky tam šafária veľmi mocné nátlakové a ozbrojené skupiny typu Pravý sektor atď. Pre pochopenie súčasného ukrajinského nacionalizmu je však dôležitejší „zahraničný“ faktor. Jedným z nich je povojnová ukrajinská emigrácia, ktorá sa uchytila a žije v západných štátoch, väčšinou v USA a Kanade. Je to významný zdroj lobizmu, finančných dotácií a ďalšej „pomoci“. Tak  napríklad, banderovci založili v roku 1972 v Kanade nakladateľstvo Litopys UPA a dnes, v nových podmienkach, toto nakladateľstvo šíri oslavné publikácie o S. Banderovi a bojoch UPA.

Ďalším, pritom rozhodujúcim „vonkajším“ faktorom podpory ukrajinského nacionalizmu sú niektoré západné „demokratické“ štáty. Dôkazom toho je aj faktické priznanie bývalého prezidenta USA Baracka Obamu v rozhovore pre CNN dňa 1. 2. 2015, že Washington organizoval štátny prevrat na Ukrajine, v ktorom, podľa jeho vlastných slov, USA sa snažili spôsobiť Rusku čo najväčšie škody. Notoricky je známa úloha americkej Nadácie na podporu demokracie (National Endowment for Democraty – NED), financovanej Kongresom USA. Pri mierových protestoch v Kyjeve v roku 2013 táto nadácia podporila „občiansku spoločnosť“ nemalou sumou 2,8 miliónmi dolárov. Je nepochopiteľné, že Poľsko s trpkými historickými skúsenosťami s fašizmom, rasizmom a antisemitizmom, veľkými stratami na životoch i majetku, zapojilo sa do výcviku ukrajinských militantov, ktorí tam dodnes pôsobia. Napríklad, na jeseň roku 2013 týždenník Nie vydal článok popisujúci výcvikový kurz 86 militantov Pravého sektoru vo varšavskom policajnom výcvikovom centre na účet poľskej vlády. Náplňou mesačného kurzu bolo organizovanie masových protestov, taktika pouličného boja a ostré streľby, včítane snajperského kurzu. „Teroristi vycvičení v Poľsku potom zabíjali ľudí behom udalostí na Majdane,“ povedal v poľskej televízii Janusz Korwin-Mikke, poslanec zo Sliezska. Ak by neexistovala táto medzinárodná podpora a pomoc, s určitosťou možno predpokladať, že ukrajinský nacionalizmus by zanikol v dôsledku riešenia svojich vnútorných rozporov. Keď predstavitelia „demokracie“ volajú po kľude zbraní, tak nech tieto zbrane nedávajú do rúk šialencom a teroristom!

Ak sa zamýšľame nad „odkazom“ ukrajinských nacionalistov, možno zovšeobecniť minimálne dva sociálno-psychologické momenty. Za prvé, je to davová psychóza, nezmyselné, fanatické zverstvo a beštialita ukrajinských nacionalistov. Tak napríklad, 14. októbra 1944 príslušníci divízie Galizien obsadili Košacké Rovné a Zliechov. Pritom sa dopustili rady zverstiev – už na počiatku vystrieľali odstrašujúcim spôsobom rómsky tábor v Belej. V noci z 29. na 30. októbra 1944 prepadli Mladoňov pri Lazoch pod Makytou. Spiace ženy a deti vyhnali z domov, mužov postrieľali na mieste. Potom nasledovalo rabovanie a podpálenie dediny. Vo výpočte beštiality ukrajinských nacionalistov, v súčinnosti s ďalšími fašistickými zložkami (včítane slovenskej Hlinkovej gardy) by sa dalo ďalej pokračovať. Analytické pramene uvádzajú, že na Slovensku bolo povraždených viac než 5 000 osôb, vypálených 90 obcí a osád a po skončení vojny odkrytých 211 masových hrobov. Jak výstižne korešponduje brutalita vtedajších a súčasných ukrajinských nacionalistov! Jedným z príkladov, ktorý hovorí za všetky, sú udalosti v ukrajinskej Odese v dňoch 2. – 4. mája 2014. Požiar a brutálne vraždenie v Dome odborov si vyžiadalo celkom 42 mŕtvych. 32 tiel bolo nájdených v samotnej budove odborov a 10 v jej bezprostrednej blízkosti. Príčiny úmrtia sa uvádzajú rôzne: od strelných zranení, pádu z okna či v dôsledku smrti požiarom. Niektoré obete neboli zabité plameňmi, ale zastrelené, uškrtené, ubité k smrti a aspoň v jednom prípade znásilnené. Preživší z budovy odborov vypovedali, že potom, čo sa s ďalšími dvanástimi  mužmi a troma ženami zabarikádovali v jedenej z miestností, všetci počuli za dvermi výstrely zo zbraní. Nato, čo sa maskovaní muži dostali cez dvere, začali do miestnosti strieľať a vhodili dovnútra aerosólové balóniky naplnené neurčitým plynom. Potom zastrelili všetkých mužov a preživších ubili baseballovými pálkami. Čo k tomu dodať? Možno len toľko, že je až trestuhodné, ako „západná demokracia“ (včítane českej a slovenskej) kolektívne mlčí a schvaľuje nezmyselný verdikt kyjevskej administratívy, že "obete sa zapálili sami" a preto nemožno nikoho obviniť a potrestať. Týmto sa radia do jedného šíku s tými, kto v Odese vraždil a upaľoval. Jedni zabíjali, druhí mlčali a dodnes mlčia.

Ďalším momentom je zákernosť a rafinovanosť ukrajinských nacionalistov. Jedným z príkladov je vypálenie zámku v obci Kunerad v okrese Žilina, kde počas SNP sídlil štáb 2. partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika. Nemecká armáda ho v priebehu bojov dňa 25.  septembra 1944 vypálila. V kronike obce sa doslova píše: „U nás vystriedali Nemci svoje jednotky jednotkami ukrajinských vojsk. Títo veľmi dôkladne sliedili po horách po partizánoch. Často posielali pod všelijakými zámienkami do dediny svojich vojakov, aby vysliedili o partizánoch, čo sa len dalo. Niekedy prišli dvaja až štyria do krčmy, kupovali naším občanom pitie, nadávali na Nemcov a na Hitlera, strhávali si nemecké odznaky, skákali, dupali a pľuvali na ne a potom vyzvedali, kde sú partizáni. Keď sa našiel človek, ktorý im uveril a zaviedol ich do hôr k partizánom, stávali sa z nich naoko partizáni, ale len nakrátko, pretože za pár dní utiekli a potom viedli svoje jednotky proti partizánom. Okrem toho, udali taktiež tých občanov, ktorí im dali informácie, odviezli ich do Žiliny, kde ich väznili, týrali, trýznili a nakoniec ich odoslali do koncentračných táborov“. Predpokladá sa, že aj vyššie uvedený mladoňovský prípad sa stal na základe zrady a zradca musel Nemcov doviesť až do samotnej osady. Kto bol zradcom sa doteraz nevie. I v súčasnosti platí, že rafinované úskoky, kolaborácia a zradcovstvo bolo a bude neoddeliteľnou metódou vedenia ozbrojeného zápasu. Pravdivosť tohto tvrdenia potvrdzuje tiež snaha predstaviteľov „západnej demokracie“ a súčasnej ukrajinskej vlády „zamiesť pod koberec“ existenciu dohody zo dňa 21. 2. 2014 medzi prezidentom Ukrajiny Viktorom Janukovičom, zvoleného do funkcie demokratickou cestou, so zástupcami opozície Vitalijom Kličkom, Arsenijom Jaceňukom a Olegom Tjahnibokom. Títo páni už v danom momente mali v pláne zvrhnúť vládu násilnou cestou. Podpísanie dohody bolo len úmyselným klamaním so snahou vytvoriť dojem riešiť vtedajšiu krízu pokojnou cestou. Akonáhle boli jednotky ministerstva vnútra stiahnuté z kyjevskej vládnej štvrte, radikálne skupiny toho okamžite využili k rozpútaniu krvavých jatiek. Podstatnou mierou k tomu prispelo nedodržanie garancie uvedenej dohody vedúcimi európskymi predstaviteľmi, konkrétne ministra zahraničných vecí Francúzska - Laurenta Fabiusa, ministra zahraničných vecí SRN – Waltera Steinmeiera a ministra zahraničných vecí Poľska – Radoslawa Sikorského i keď dohodu stvrdili svojim podpisom. Ešte bezprostredne po prevrate, ráno 22. 2. 2014, napísal V. Janukovič uvedeným pánom dopis, v ktorom im pripomína, že ich štáty sú garantami mierovej dohody a žiada ich, aby zasiahli do procesu riešenia politickej kríze na Ukrajine. Doposiaľ od nich nedostal odpoveď. Niet sa čomu diviť. Veď, kto by sa verejne a na medzinárodnej aréne priznal, že lžou, úskokom a rafinovanosťou sa poradilo uskutočniť ďalší štátny prevrat?

Slovenské národné povstanie predstavuje významný moment histórie celej Európy. Jeho odkaz nemožno vidieť len v rovine spomienkovej, ale tiež ako zdroj poučenia a inšpirácie pre súčasnosť. Boje ukrajinských nacionalistov proti SNP zanechali svoj „odkaz“, ktorý je dodnes aktuálny, a to nielen pre SR a ČR. Preto je veľmi potrebné i žiadúce o udalostiach súvisiacich so SNP vedieť, naďalej ich pripomínať, analyzovať, vyvodzovať z nich adekvátne závery. Len tak bude Slovenské národné povstanie pre nás zdrojom inšpirácie pre súčasnosť i budúcnosť.

Autor: 
RSDr. Ivan Malík, CSc, Praha 2017